Словацкий перевод Я. Коморовского
Источник: Slovo o pluku Igorovom. Bratislava, 1960.
- 1. Či sa nám neslušalo, bratia, začať starými slovami trúchlivé vyprávanie o pochode Igorovom, Igora Sviatoslaviča?
- 2. Treba však spev tento začať podlá dejov našej doby, a nie podľa zámeru Bojanovho.
- 3. Lebo keď Bojan čarodejný niekoho chcel piesňou ospievať, vtedy sa rozletel myslou po strome, sťa šedý vlk po zemi, sťa sivý orol pod oblakmi.
- 4. Lebo spomínal si, ako vravel, na sváry dávnych čias. Vtedy vypúšťal desať sokolov na kŕdeľ labutí. Ktorú z nich sokol dostihol, tá prvá pieseň zaspievala na starého Jaroslava, na chrabrého Mstislava, čo preklal Redeďu pred vojskami kasožskými, na krásneho Romana Sviatoslaviča.
- 5. Bojan však, bratia, nie desať sokolov na kŕdeľ labutí púšťal, no svoje čarodejné prsty na živé struny kládol, a tie samé kniežatám na slávu hlaholili.
- 6. Nuž začneme, bratia, toto vyprávanie od starého Vladimíra po terajšieho Igora, čo vytepal um silou svojou a nabrúsil ho srdca svojho chrabrosťou,
- 7. predchnutý bojovým duchom viedol svoje smelé voje proti zemi Poloveckcj za zem Ruskú.
- 8. Tu pohliadol Igor na jasné slnce, i uzrel jeho tieňom všetko svoje vojsko prikryté.
- 9. I riekol Igor družine svojej:
- 10. „Bratia a družina! Lepšie byť zabitý, ako byť v zajatí.
- 11. Nuž vysadnime, bratia, na naše rýchle kone, nech uzrieme belasý Don!»
- 12. Bojový plam zachvátil mysel kniežaťa a zlé znamenie zastrela túžba okúsiť Donu velkého.
- 13. „Lebo s vami, ruskí synovia,» riekol, „chcem kopiju zlomiť konca stepi Poloveckej; alebo hlavu svoju zložiť, alebo sa napiť prilbicou z Donu.»
- 14. Ó Bojan, slávik starých čias! Kiež by si svojím štebotom ospieval tieto pochody, poletujúc sťa sláviček po strome myšlienok, vznášajńc umom pod oblakmi, opriadajúc slávou staré i nové časy, blúdiac po ceste Trojanovej cez stepi na hory.
- 15. To jeho vnuk mal spievať na slávu Igora:
- 16. „Nie búrka zaniesla sokolov ponad stepi šíre, kŕdle kaviek ženú sa k Donu veľkému.»
- 17. Či vari takto začať spev, čarodejný Bojan, vnuk Velesov?
- 18. „Ešte kone erdžia za Sulou, už sláva zvoní v Kijeve,
ešte trúby trúbia v Novgorode, už sa zástavy týčia v Putivli.» Igor čaká milého brala Vsevoloda. - 19. I riekol mu smelý tur Vsevolod:
- 20. „Mne si, Igor, jediný brat, jediný jas jasni a obaja sme Sviatoslavičovci.
- 21. Sedlaj, brat, svoje rýchle kone
- 22. a moje sú ti prichystané, pri Kursku vopred osedlané.
- 23. A moji Kurania sú junáci osvedčení: pod polnicami povití, pod prilbami odplekaní, hrotom piky odkojení;
- 24. cesty sú im vedomé, jaminy známe, luky majú napäté, tulce otvorené, šable naostrené;
- 25. sami sa ženu stepou sťa siví vlci, vyhľadávajúc sebe česť a kniežaťu slávu.»
- 26. Vtedy vstúpil Igor knieža do zlatého strmeňa a pustil sa cvalom po šírej stepi.
- 27. Slnce mu tmou cestu zastieralo;
- 28. noc, búrkou nad ním kvíliaca, vtáctvo prebudila; piskot zveri sa strhol;
- 29. precitol Div, volá z vrcholca stromu, káže počúvnuť zemi neznámej – Volge i Pomoriu, i Posuliu, i Surožu. i Korzuňu, i tebe, tmutorakanský stĺp.
- 30. A Polovci neprekliesnenými cestami rozbehli sa k Donu veľkému: kričia taligy polnocou sťa labute vyplašené.
Igor k Donu voje vedie. - 31. Vtáctvo po dúbrave už pasie po jeho nešťastí; vlci po jaminách hrôzu naháňajú; orly škrekom zver na kosti zvú; líšky na červené štíty brešú.
- 32. ó Ruská zem, už si za vŕškami!
- 33. Dlho noc sa zmráka.
- 34. Jasná zora pohasla, hmla stepi pokryla.
- 35. Utíchol spev slávičí; prebudila sa kaviek vrava.
- 36. Synovia ruskí šíre polia červenými štítmi prekrížili, vyhľadávajúc sebe česť a kniežaťu slávu.
- 37. Zaránky v piatok rozdeptali pohanské húfy polovecké a rozsypali sa sťa strely po stepi, unášajúc krásne devy polovecké, a s nimi zlato i kmenty i drahé aksamiety.
- 38. Prikrývkami, mentiekami i všakovými rúchami poloveckými začali si po bahne a blate dlažby dláždiť.
- 39. Červená zástava, biela koruhva, červený bunčuk, strieborná rukoväť – chrabrému Sviatoslavičovi.
- 40. Drieme v stepi Olegovo chrabré plemä. Ďaleko zaletelo.
- 41. Nebolo splodené, aby mu kto ublížil, ani sokol, ani krahulec, ani ty, čierny havran, pohanský Polovčín!
- 42. Gzak beží sťa sivý vlk; Končak mu robí cestu k Donu velkému.
- 43. Na druhý deň zavčas rána krvavé zore úsvit zvestujú;
- 44. od mora čierne chmáry tiahnú, štyri slncia prikryť chcejú, belasé blesky sa v nich chvejú.
- 45. Hromobitie veľké bude. Strely budú pršať od Donu veľkého.
- 46. Tu sa piky budú lámať, tu sa šable budú štrbiť o prilbice polovecké, na rieke na Kajale, blízko Donu veľkého.
- 47. Ó Ruská zem, už si za vŕškami!
- 48. To vetry, Stribohovi vnuci, nesú od mora strely na chrabré voje Igorove.
- 49. Zem duní, rieky kalné tečú; prach polia pokrýva.
- 50. Zástavy hlásia: Polovci idú od Donu i od mora.
- 51. A zo všetkých strán ruské vojská obstúpili.
- 52. Deti diablove s krikom stepi prehradíli a chrabrí ruskí synovia sa ohradili červenými štítmi.
- 53. Jarý tur Vsevolod, ty stojíš prostred boja, sypeš na vojská strely, rinčiš o prilbice mečami oceľovými.
- 54. Kamkoľvek, tur, poskočíš, blýskajúc svojou prilbicou pozlátenou, tam váľajú sa pohanské hlavy polovecké;
- 55. prilbice avarské posekané sú šabľami kalenými – tvojou rukou, jarý tur Vsevolod.
- 56. Čo záleží na ranách tomu, bratia, kto zabudol na pocty a bohatstvo, i na mesto Černigov, zlatý stolec otcovský, i svojej milej manželky, pre-peknej Glebovny, lásku a nehu!
- 57. Boli veky Trojanove, pominuli roky Jaroslavove; boli boje Olegove, Olega’ Sviatoslaviča.
- 58. Lebo tento Oleg mečom rozopre koval a strely po zemi rozsieval.
- 59. Vstupuje v zlaté strmene v meste Tmutorakani.
- 60. Dávnejšie tenže cvengot počul veľký Jaroslav.
- 61. No Vsevolodov syn Vladimír každým ránom v Černigove uši si zapchával.
- 62. Borisa však Viačeslaviča sláva k súdu priviedla a za krivdu Olegovi • zelený rubáš jemu, chrabrému a mladému kniežaťu, na Kanine rieke postlala.
- 63. Z podobnej Kajaly Sviatopolk odniesol telo otca svojho medzi uhorskými žrebcami’ ku svätej Sofii v Kijeve.
- 64. Vtedy za Olega Gorislaviča zasievali sa a bujneli rozopre, márnili sa životy Dažcľbohových vnukov, v kniežacích rozbrojoch krátil sa ľudský vek.
- 65. Vtedy po Ruskej zemi zriedka oráči pokrikovali, no často vrany krákali, mŕtvoly si medzi sebou deliac; a kavky si svoje húdli; vraj zberajú sa letieť za korisťou.
- 66. Co bolo za tých bojov a tých pochodov, ale o takej bitke počuť nebolo. Od úsvitu do večera, od večera do svitania letia strely kalené, rinčia šable o prilbice, praštia piky ocelové v stepi neznámej, prostred zeme Poloveckej.
- 67. Čierna zem pod kopytami bola kosťami posiata a krvou poliata; žiaFom vzkvitli po Ruskej zemi.
- 68. Čo za huk, čo za cvengot
- 69. dolieha ku mne zďaleka zavčas pred zorami? Igor pluky vracia, bo mu je žia! milého brata Vsevoloda.
- 70. Bili sa deň, bili sa druhý, a na tretí deň na poludnie padli zástavy Igorove.
- 71. Tu sa dvaja bratia rozlúčili na brehu bystrej Kajaly;
- 72. tu nebolo dosť vína krvavého;,
- 73. tu hostinu dokončili chrabrí ruskí synovia. Svatov napojili, a sami lahli za zem Ruskú.
- 74. Vädne tráva od žalosti a stromy od zármutku k zemi sa nachýlili.
- 75. Veď už, bratia, neveselá chvíľa nastala, už pustatina silu prikryla.
- 76. Vošla neprávosť do radov Daždbohovho vnuka, ako deva vstúpila na zem Trojanovu, zatrepotala labutími krídlami na belasom mori pri Done; trepotom zapudila časy hojnosti.
- 77. Pochody kniežat na pohanov utíchli; lebo riekol brat bratovi: toto je moje a to tiež. A začali kniežatá o malom veľké vravieť a samy na seba úklady kuť;
- 78. a pohani zo všetkých strán prichádzali s víťazstvami na zem Ruskú.
- 79. Ó ďaleko zaletel sokol, keď vtákov k moru prenasledoval!
- 80. Ale Igorovo chrabré vojsko už nikto nevzkriesi.
- 81. Za ním zakvílila Tryzna a Ziaľa sa pustila cvalom po Ruskej zemi,
- 82. ľuďom oheň chrliac z plamenného rohu. Ženy ruské zaúpeli:
- 83. „Už si my na svojich milých nikdy mysľou nepomyslíme, nikdy v du-mách nespomenieme, nikdy ich očami neuzrieme a zlatom a striebrom sa ani trochu nepotešíme.»
- 84. I zastenal, bratia, Kijev žiaľom a Černigov pohromami.
- 85. Smútok sa rozlial po Ruskej zemi, zármutok hojný tiekol Ruskou zemou.
- 86. A kniežatá jeden proti druhému úklady kuli,
- 87. a pohani, víťazne vtŕhajúc na Ruskú zem, brali daň od dvora po veverčine.
- 88. Lebo tí dvaja chrabrí Sviatoslavičovci, Igor a Vsevolod, už prebudili nepriateľskú silu, ktorú bol skrotil otec ich Sviatoslav hrozný, veľký, kijevský:
- 89. sťa búrka ju bol rozbil svojimi silnými plukmi a oceľovými mečmi. Zaútočil na zem Poloveckú, udupal vŕšky a jaminy, zakalil rieky a jazerá, vysušil potoky a bažiny. A pohanského Kobiaka z prímoria železným hordám poloveckým sťa víchor vytrhol. I padol Kobiak na kolená v meste Kijeve, v družinnej dvorane Sviatoslavovej.
- 90. Tu Nemci a Benátčania, tu Gréci a Moravania spievajú na slávu Sviatoslava, zazlievajú Igorovi kniežaťu, že hojnosť potopil na dne Kajaly, do riek poloveckých ruské zlato nasypal.
- 91. Tam Igor knieža presadol zo sedla zlatého do sedla nevoľníckeho.
- 92. Zosmutneli mestské hradby a veselie zatíchlo.
- 93. A v Kijeve na návrší Sviatoslavovi sa prisnil ťažký sen.
- 94. „Tej noci zvečera, riekol, „prikrývali ma čiernym rubášom na posteli cédrovej.
- 95. Podávali mi belasé víno s horkosťou zmiešané;
- 96. z chudých tulcov pohanských sypali mi veľké perly na hruď
- 97. a láskali ma. Už je krov bez hrady v mojom tereme zlato vrchom!
- 98. Celú noc od večera sivé vrany krákali
- 99. pri Plesensku na lúčine, blízko húštiny Kijánskej a odlietali k belasému moru.»
- 100. I riekli bojari kniežaťu:
- 101. „Už, knieža, žalosť myseľ skľúčila;
- 102. lebo hľa, dvaja sokoli zleteli z otcovského stolca zlatého, či vydobyť mesto Tmutorakaň, či napiť sa prilbicou z Dona. Už sokolom krielka podťali šabľami pohanskými a samých sputnali putami železnými.
- 103. Lebo tma sa zniesla na tretí deň: dve slncia sa zatienili, oba purpurové stĺpy pohasli a s nimi dva mladé mesiace, Oleg a Sviatoslav, do tmy sa zahalili a do mora ponorili a veľkú smelosť u Hunov vzbudili.
- 104. Na rieke na Kajale tma svetlo pohltila;
- 105. po Ruskej zemi sa roztiahli Polovci sťa plemä pardalie.
- 106. Už doľahla hanba na bývalú slávu.
- 107. Už násilie udrelo na slobodu.
- 108. Už vrhol sa Div na zem.
- 109. A hľa, gótske prepekné devy zaspievali na brehu belasého mora; cvendžiac ruským zlatom, ospevujú časy Bozove, dychtia po pomste za Šarukana.
- 110. Ale my, družina, už lacnieme po veselí.»
- 111. Vtedy veľký Sviatoslav uronil zlaté slovo so slzami zmiešané a riekol:
- 112. „Ó moji synkovia, Igor a Vsevolod! Priskoro ste začali Poloveckú zem mečami ráňať a sebe slávu hľadať. Ale neslávne ste víťazili, neslávne ste pohanskú krv prelievali.
- 113. Vaše chrabré srdcia z tvrdej ocele boli ukuté a v odvahe zakalené.
- 114. Čo ste to vyviedli mojim strieborným šedinám!
- 115. Nevidím už pri moci silného a bohatého i vojskom veľkého brata môjho Jaroslava s jeho černigovskými bojarmi, vojvodmi a Tatranmi, so Selbírmi a Topčakmi, s Revuhmi a Olbermi. Tí veď bez štítov, s holennými nožmi, s krikom vojská premáhajú, rinčiac pra-dedovskou slávou.
- 116. Ale vy dvaja ste riekli: Sami ukážeme zmužilosť; nastávajúcu slávu sami uchvátime a minulú si sami podelíme.
- 117. A či je div, bratia, keď starý omladne?
- 118. Keď sa sokol operí, vysoko vtákov prenasleduje, nedopustí hanbu na svoje plemä.
- 119. Ale zlo je v tom, že kniežatá nie sú mi na pomoci.
- 120. Na nič sa roky obrátili.
- 121. Hľa, už v Rimove úpejú pod šabľami poloveckými a Vladimír pod ranami.
- 122. Žalosť a bôľ synovi Glebovmu.»
- 123. Vľkoknieža Vsevolod! Či ti nie je proti mysli priletieť zďaleka, zlatý stolec otcovský ochrániť?
- 124. Veď ty môžeš Volgu veslami vyšpliechaf a Don prilbami vyčerpať.
- 125. Keby si tu bol, vtedy by bola nevoľnica po nogate a otrok po rezane.
- 126. Veď ty môžeš strieľať po zemi živými strelami, udatnými synmi Glebovými.
- 127. Ty, chrabrý Riurik a Dávid! Či nie vašich vojov zlaté prilbice to po krvi plávali?
- 128. Či nie vaša chrabrá družina to ryčí sťa tury, ranené šabľami kalenými v stepi neznámej?
- 129. Vstúpte, páni, v zlaté strmene, za krivdu týchto čias, za rany Igorove, chrabrého Sviatoslaviča!
- 130. Haličský Osmomysel Jaroslav! Vysoko sedíš na svojom zlatokovanom stolci, ty, ktorý podopieraš Uhorské hory svojimi železnými vojmi, ty, ktorý si zahatal cestu kráľovi a zatvoril vráta Dunaju, ty, ktorý vrháš ťarchy ponad oblaky a člny vysielaš k Dunaju.
- 131. Hrôza z teba sa po krajoch nesie; otváraš brány Kijeva; z otcovského stolca zlatého po zámorských strieľaš sultánoch.
- 132. Strieľaj, pane, na Končaka, pohanského raba, za zem Ruskú, za rany Igorove, chrabrého Sviatoslaviča!
- 133. A vy, chrabrý Roman a Mstislav! Odvážna myseľ vedie váš um k hrdinstvám.
- 134. V chrabrosti vysoko vzlietaš k hrdinským činom sťa sokol, keď sa vznáša nad vetrami a chce vtáka smelosťou zdolať.
- 135. Veď obaja máte železných junákov pod prilbami latinskými. Od nich sa zachvela zem a mnohé kraje: Hunovia, Litovci, Jatviagovia, Derumeli a Polovci sudlice svoje odhodili a hlavy svoje sklonili pod tie meče oceľové.
- 136. No Igorovi kniežaťu už pohasol slnca svit a stromy neblaho lístie ronili.
- 137. Po Rosi a po Sule mestá si podelili. Ale Igorovo chrabré vojsko už nikto ne-vzkriesi.
- 138. Don teba, knieža, volá a kniežatá zve na víťazstvo.
- 139. Oľgovičovci, chrabré kniežatá, poponáhľali sa do boja.
- 140. Ingvar a Vsevolod a všetci traja Mstislavičovci, nie zlého hniezda sokoli! Ci nie vojenským šťastím ste si moc vydobili?
- 141. Kde sú vaše zlaté prilbice i ľašské sudlice a štíty?
- 142. Zataraste stepi vráta svojimi ostrými strelami – za zem Ruskú, za rany Igorove, chrabrého Sviatoslaviča!
- 143. Lebo už Sula netečie striebristými prúdmi k mestu Perejaslavľu a Dvina blatistá tečie k tým hrozným Poločanom za kriku pohanov.
- 144. Len Iziaslav, syn Vasiľkov, zacvendžal svojimi ostrými mečmi o prilbice litovské, ubil slávu deda svojho Vseslava, keď sám pod červenými štítmi, na krvavej tráve, doráňaný litovskými mečmi ležal v krvi so svojím zbrojnošom,
- 145. ktorý riekol:
- 146. „Družinu tvoju, knieža, vtáctvo krídlami priodelo a krv zvery polízali.»
- 147. Nebolo tu brata Briačislava ani druhého Vsevoloda: sám vyronil perlovú dušu z chrabrého tela cez zlatý náhrdelník.
- 148. Zamlkli hlasy, zatíchla veselosť, iba gorodenské trúby trúbia.
- 149. Jaroslav a všetci vnuci Vseslavovi! Skloňte už svoje zástavy, schovajte svoje meče vyštrbené,
- 150. lebo ste sa stali nehodnými starootcovskej slávy.
- 151. Veď vy ste svojimi rozoprami začali pohanov privádzať na zem Ruskú, na otcovizeň Vseslavovu,
- 152. a pre ne vzišlo násilie od zeme Poloveckej.
V siedmom veku Trojanovom - 153. hodil Vseslav žreb o dievča milené.
- 154. Vtedy úskokom pricválal k mestu Kijevu i dotkol sa žezlom zlatého stolca kijevského
- 155. a zutekal odtiaľ sťa ľúty zver; o polnoci z Bielgorodu, zahalený belasou hmlou,
- 156. urval trojaké šťastie: otvoril brány Novgorodu, rozbil slávu Jaroslavovu,
- 157. sťa vlk skočil z Dudutok na Nemigu rieku. Na Nemige snopy hláv stelú, mlátia cepami oceľovými, na holohumnicu život kladú, odvievajú dušu od tela.
- 158. Nemigy krvavé brehy nie obilím boli posiate, posiate boli kosťami ruských synov.
- 159. Vseslav knieža ľudí súdil, kniežatám mestá spravoval a sám ako vlk po nociach sliedil; prv než kohút zaspieval, dobehol z Kijeva do Tmutorakane a veľkému Chorsovi ako vlk cestu prebehol.
- 160. Ráno mu v Polocku u Svätej Sofie na utiereň zazvonili a on v Kijeve hlahol ten počul.
- 161. Hoci mal čarodejnú dušu v druhom tele, predsa často trpel neduhmi.
- 162. Jemu čarodejný Bojan kedysi riekol múdre príslovie:
- 163. „Ani čarodeja, ani šťastlivca, ani vtáka chrabrého súd boží neminie.»
- 164. Ó, zastenať musí Ruská zem, keď si spomenie na prvé roky a prvé kniežatá!
- 165. Toho starého Vladimíra nebolo možné priklincovať k pahorkom kijevským.
- 166. Ved i teraz sa vztýčili zástavy Riurikove a iné Dávidove. Ale na rôzne strany im zástavy vlajú,
- 167. rôzne im kopije spievajú.
- 168. Na Dunaji sa rozlieha Jaroslavnin hlas, sťa neznáma kukulienka
i na svite volá: - 169. Poletím, rečie, sťa kukulienka ponad Dunajom,
- 170. omočím si bobrový rukáv v Kajale rieke,
- 171. utriem ja kniežaťu skrvavené rany na mocnom jeho tele.
- 172. Jaroslavna zrána plače v Putivli na hradbách horekujúc:
- 173. Ó ty vietor vetrisko! Prečože, pane, tak surovo vanieš?
- 174. Prečo nesieš hunské strely na svojich ľahkých krielkach na voje milého môjho?
- 175. Vari ti bolo málo vysoko pod oblakmi viať, keď si koráby hojdal na belasom mori?
- 176. Prečo si, pane, potešenie moje po stepnej tráve rozvial?
- 177. Jaroslavna zrána plače v Putivli meste na hradbách horekujúc:
- 178. ó, Dnepr Slovutič! Ty si sa prebil cez skalnaté vŕšky, cez Poloveckú zem.
- 179. Ty si niesol na sebe Sviatoslavove člny k vojsku Kobiakovmu.
- 180. Prines, pane, milého môjho ku mne, že by som zrána k nemu na more
neposielala slzy! - 181. Jaroslavna zrána plače v Putivli na hradbách horekujúc:
- 182. Jasné, trikrát jasné slnce! Všetkým si teplé a krásne.
- 183. Prečo si, pane, prestrelo svoje horúce lúče na voje milého môjho? V stepi vyprahlej smädom si im luky skrivilo, žiaľom si im tulce zapchalo.
- 184. Rozbúrilo sa more o polnoci; ženú sa víchry hmlami. Igorovi kniežaťu boh cestu ukazuje zo zeme Poloveckej na zem Ruskú, k otcovskému stolcu zlatému.
- 185. Pohasli večerné zore. Igor spí, Igor bdie, Igor v mysli stepi premeriava od veľkého Dona do malého Donca.
- 186. O polnoci na koni Ovlur hvízdol za riekou: dáva vedieť kniežaťu. „Knieža Igor, neotáľaj!» zavolal.
- 187. Zadunela zem, zašumela tráva, zakolísali sa šiatre polovecké.
- 188. A Igor knieža sa vrhol sťa hranostaj do trstia, sťa biela kajka do vody.
- 189. Vyšvihol sa na rýchleho koňa i skočil z neho sťa sivý vlk,
- 190. i rozbehol sa k lúčinám Donca, i letel sťa sokol pod oblakmi, loviac husi a labute na raňajky, na obed, na večeru.
- 191. Keď Igor sťa sokol letel, vtedy Ovlur sťa vlk bežal, ráňajúc studenú rosu. Lebo presilili svoje bystré kone.
- 192. Riekol Donec:
- 193. „Knieža Igor! Nie málo ti je veľkosti, Končakovi zlosti, Ruskej zemi radosti.»
- 194. Riekol Igor:
- 195. „Ó Donec! Nie málo ti je veľkosti, tebe, ktorý si niesol knieža na vlnách, ktorý si mu postielal zelenú trávu na svojich striebristých brehoch, ktorý si ho odieval teplými hmlami v tôni zelených stromov;
- 196. ty si ho strážil sťa kajku na vode, sťa čajky v prúdoch, sťa kačky na vetroch.»
- 197. Niečo celkom iné je vraj rieka Stugna. Keďže zákerný prúd mala, pohltila cudzie potoky a člny roztrepala v ústí, mladému kniežaťu Rastislavovi zatvorila Dnepra temné brehy.
- 198. Narieka mať Rastislavova za mladým kniežaťom Rastislavom.
- 199. Zosmutneli kvety ľútosťou a stromy žiaľom k zemi sa nachýlili.
- 200. To nie straky zarapotali, to po stopách Igorových ide Gzak s Končakom.
- 201. Vtedy vrany nekrákali, kavky zmlkli, straky nerapotali,
- 202. len hady sa plazili. Datle klepaním cestu k rieke ukazujú, sláviky veselými piesňami úsvit zvestujú.
- 203. Vraví Gzak Končakovi:
- 204. „Hla, sokol k hniezdu letí, a my sokolíka zastreľme svojimi strelami pozlátenými.»
- 205. Vraví Končak Gzakovi:
- 206. „Hla, sokol k hniezdu letí, a my sokolíka spútajme s krásnym dievčaťom.»
- 207. I riekol Gzak Končakovi:
- 208. „Ak ho spútame s krásnym dievčaťom, nebudeme mať ani sokolíka, nebudeme mať krásne dievča, vtedy nás vtáci začnú biť v stepi poloveckej.»
- 209. Riekli Bojan a Chodyna, Sviatoslavovi ospevovatelia starých Jarosla-vových čias, obľúbenci kniežaťa Olega:
- 210. „Zle je hlave bez plieC, beda telu bez hlavy»
– Ruskej zemi bez Igora. - 211. Slnce skvie sa na nebi, Igor knieža v Ruskej zemi.
- 212. Devy spievajú na Dunaji,
doliehajú hlasy cez more ku Kijevu. - 213. Igor sa nesie na koni po Boričeve k Svätej
Bohorodičke Hradbovej. - 214. Kraje sa radujú, mestá sa veselia.
- 215. Keď sa prv spievalo na slávu starých kniežat, teraz nech sa spieva mladým:
- 216. Sláva Igorovi Sviatoslavičovi, chrabrému turovi Vsevolodovi, Vladimírovi
Igorevičovi! - 217. Buďte zdraví, kniežatá a družina, čo ste sa bili za kresťanov s pohanskými húfmi!
- 218. Kniežatám i družine sláva!
Amen.
Ссылка
Если вы используете корпус в научной работе, пожалуйста, сошлитесь на эту публикацию:
Орехов Б. В. Параллельный корпус переводов «Слова о полку Игореве»: итоги и перспективы // Национальный корпус русского языка: 2006—2008. Новые результаты и перспективы. — СПб.: Нестор-История, 2009. — С. 462—473.